SÁM SOBĚ TRENÉREM II

NA SILNICI I NA KOLE...

5.

Karol Herceg, prvý atlét 1. ČsŠK, vyhrával podujatia, nad ktorými mal jeho klub patronát.
Všetko začalo v polovine tridsiatych rokov, keď sa vtedy ešte neznámy mladík na ihrisku v Petržalke prihlásil na beh na päť kilometrov o prebor západného Slovenska. Usporiadatelia ho nechceli zapísať na listinu štartujúcich, lebo vraj bežať 5000 metrov je pre netrénovaného veľmi namáhavá skúška síl.
"Ja to vydržím," povedal brániaci sa mladík. On to nielen vydržal, na veľké prekvapenie usporiadateľov, divákov i šokovaných favoritov vbehol do cieľa prvý, dosiahol čas 14:25 minút, čo znamenalo, že nechal za sebou celý rad slávnych bežcov o celú minútu.
Za týždeň po tejto príhode sa konal tradičný pretek Devín - Bratislava. Na štarte sa zišlo viac ako 70 pretekárov vrátane neznámeho Hercega a favorita Štíteckého, o ktorom nikto nepochyboval, že preteky vyhrá. Herceg sa až do ôsmeho kilometra snažil napodobovať favorita, a keď sa chcel v jeho skupine udržať, musel bežať krátkym krokom a rovnakým rytmom ako on. Tento štýl mu však vôbec nesedel a unavoval ho. Herceg prešiel okolo už vyčerpaného Štíteckého na druhú stranu hradskej a začal bežať tempom, ktorý vyhovoval jemu - kľudným dlhým krokom. Očití svedkovia zaznamenali, ako sa pred Lafranconi "utrhol" trhákom do kopca a ako prvý pretrhol cieľovú pásku.
Teda, premiéra a hneď víťazstvo! To nebýva často. A o rok, v roku 1937 ďalšie! Na behu Devín - Bratislava štartoval Karol Herceg, to sa jeho meno ešte písalo Herczeg, dovedna sedemkrát - dvakrát ho vyhral, dvakrát bol tretí a raz mu pripadlo siedme miesto. Plných desať rokov dominoval na atletických dráhach.
K jeho ďalším úspechom atléta - vytrvalca patrilo sedem titulov majstra Slovenska v atletike, v terénnom behu mužstiev dokonca jeden titul majstra Československa. Bol držiteľom všetkých slovenských rekordov od 3000 metrov až po maratón, v roku 1936 získal bronzovú medailu ako tretí najlepší maratónsky bežec Československa. Po skončení vojny sa bežal prvý beh Okolo Kuchajdy, ktorý tiež vyhral. O týždeň nato ho predbehol iba Alkus v cezpoľnom behu majstrovstiev Slovenska a o niekoľko dní neskôr družstvo Sekera-Alkus-Herczeg získali už zmieňovaný titul majstrov republiky v družstvách.
Na tomto mieste nemôžem nespomenúť jeho úspechy lyžiara. Okrem množstva iných lyžiarskych súťaží štartoval spolu s Mihálikom dokonca i na pretekoch FIS v roku 1935, ktoré sa konali vo Vysokých Tatrách . Pre našich pretekárov to vlastne boli majstrovstvá sveta v behu na lyžiach na 18 a 50 kilometrov! Absolvoval obe disciplíny a zúčastnil sa aj súťaže v skokoch z Jarolímkovho mostíka. V tom istom roku so Šeligom a Ilavským vyhrali majstrovstvá Bratislavy v lyžiarskej štafete. To bežal so zlomenou nohou! V behu na lyžiach bol dva razy majstrom Bratislavy. Rok po oslobodení mu bol partnerom Štefan Kovalčík na trati Štós - Košice, ktorá sa bežala na snehovej stope.

6.
Najvýraznejšie sa však zapísal do análov slovenskej cyklistiky.Nespočetné boli súťaže, na ktorých vždy patril medzi najlepších.
Na cyklistické začiatky nášho otca si zaspomínal i Rafael Krampl, kedysi slovenská jednotka, neporaziteľný od prvej do poslednej súťaže v roku. Od neho pochádza veta: "To chalanisko mi dalo na frak!"
Na túto vetu náš otec nikdy nezabudol, bol na ňu i dosť hrdý. Často na tú dobu spomínal.
Stretali sa vraj celý mesiac na križovatke Biely kríž - Rača. Herceg na matkinom, dámskom bicykli a Krampl na ozajstnom pretekárskom. Po niekoľkých dňoch Krampl začudovane krútil hlavou, keď ten "chalan" z Bieleho kríža "prifáral" na kole so zahnutými riadidlami a ozajstnými červenými galuskami.
"A to si de zohnal?"
"Zlóžil som si."
"Chalan" z Bieleho kríža, najstarší z detí, musel v neprítomnosti otca živiť mamu a tri sestry, a to zo stodesaťkorunového príjmu bratislavského murára, ktoré zarobil za jeden týždeň. A z toho si ešte odkladal a kupoval súčiastku za súčiastkou, ktoré schovával doma v drevenom kufríku. Nakoniec mal aj rám. Krampl znaleckým okom zhodnotil: "Je to dobré!"
" A závodit víš?"
"Oprobuj," odvážil sa "chalan".
"Dobre, tak gdo bude prvý na račanskom!"
Rozbehli sa, vyhral "chalan", a táto príhoda vraj znamenala príchod Hercega do cyklistického sveta, do ktorého vstupoval oboma nohami na pedáloch.
Stal členom cyklistického klubu "Štefánik" Račištorf, kde v rokoch 1933 až 1940 bol rivalom Krampla. Klubové prebory na 20 km v rokoch 1933 - 1935 mali obvykle takúto výsledkovú listinu: 1. Raf. Krampl, 34:22 min., 2. Karol Herceg, 34:45 min.!
I bratislavské nemecké noviny z tej doby podávajú podobné športové správy:
".....prvé preteky "Okolo Bratislavy" na viac ako 58 km vyhral "po urputnom záverečnom boji" Karl Müllner časom 1:57:45, druhý Krampl 1:57:46, tretí Heczeg 2:02:09....."
V tejto dobe sa zrodila myšlienka poriadať hviezdicové jazdy, ktoré sa stretli u cyklistov s veľkým záujmom. Cyklisti vytvorili družstvá a vybrali si trasu. Napríklad Pilschnákovci do Nitry, iní do Komárna a späť. Otec raz spomínal, že Račania vyrazili o desiatej večer do Trenčína. Ako predpis vravel, na každých 50 kilometroch ušlej trate z celkových 262 si museli dať nejakej "úradnej" osobe potvrdiť hodinu, kedy určenou kontrolnou stanicou prešli. Pedálmi krútili na cestách úzkych, nerovných, vymletých. Na cestu videli, iba ak im ju osvetľoval mesiac, pretože nemali žiadne lampičky, niektorí ani brzdy. Keď bolo treba "prihamovať", dali medzi prednú vidlicu a galusku n o h u. Tvrdý šport. Keď sa pretekárom smola lepila na päty, výsledkom bol zdemolovaný bicykel, defekty boli akosi neodmysliteľné, časté boli zranenia a indispozície pretekárov.

7.
Nasledovalo množstvo športových podujatí, ktoré so sebou priniesli úspechy, ale aj neúspechy. Od roku 1944 otec pretekal za ŠK Železničiari, ten sa neskôr premenoval na Lokomotívu, kde figurovali mená ako Polakovič, Urbanič, Vlčan, Ružička a ďalší, tajomníkom oddielu bol Nitran. Karol Herceg bol už nielen pretekárom, ale aj neplateným trénerom tohto oddielu. Nádejný Polakovič však bohužiaľ ako 22-ročný zahynul. Na jeho počesť tento oddiel usporiadal po jeho smrti verejné cyklistické preteky na trati Bratislava - Veľké Leváre - Bratislava dlhej 95 km. Štart bol pred kaviarňou Park na Hviezdoslavovom námestí a dobové noviny pôsobivo a dramaticky popisujú ich priebeh a atmosféru medzi pretekármi:
"... Na štarte sme videli všetkých popredných slovenských cyklistov na čele s Ružičkom, Ejemom, Vlčanom,Magulom, Kantorom, a tiež "všadebola" Hercega. Chýbal len Krampl, posledný víťaz na tejto trati, ktorý má zlomenú nohu. Cez mesto šli pretekári spolu. Na Lamačskej ceste nasadil Ružička ostré tempo a do vrchu Kalvária utiekol všetkým ostatným. Ejem, Kantor a Herceg sa však takticky držali vzadu, lebo predpokladali, že Ružička sám pri ostrom vetre odpadne. Do Veľkých Levár prišiel Ružička s náskokom troch minút, druhým bol Herceg pred Ejemom, Kantorom a Vlčanom. Táto skupina na spiatočnej ceste dohonila už vyčerpaného Ružičku. Razom nasadil na ostrý trhák Herceg, ktorý sa tak ocitol pred ostatnými. Do Stupavy prišiel ako prvý pred Ejemom, ktorý tiež utiekol Ružičkovi. Za Stupavou dostal Herceg do presilenej nohy kŕč, čo umožnilo Ejemovi ho dobehnúť. Spolu išli až do Bratislavy, kde Ejem /3:00:2/ v ostrom finiši Hercega nechal /3:00:3/. Ružička bol tretí /3:13:45/..."

8.
Pomaly prišiel rok 1948 a s ním 1. ročník pretekov Praha - Varšava - Praha, ktoré sa potom dlhé roky konali ako Preteky mieru.
Na tomto mieste určite stojí za to pripomenúť si, ako na prvé kilometre najkrajšieho cyklistického pelotónu sveta spomínal môj otec:
Bol koniec marca 1948. Vtedy pracoval na riaditeľstve ČSD na Klemensovej ulici, keď ho tam navštívil Ján Hauskrecht, vtedajší predseda cyklistického zväzu. Podal mu obálku, ktorú otec s búšiacim srdcom prevzal. Obsah poznal - bola to pozvánka na historicky prvé sústredenie cyklistov, kandidátov na štart v práve sa rodiacich Pretekoch mieru. V tej dobe sa otec pripravoval na beh Devín - Bratislava, v ktorom chcel opäť vyhrať. Ale šanca, ktorú mu teraz ponúkali, bola veľmi lákavá.
Napriek tomu bol skromný:
"Veď máte lepších. Vlasto Ružička sa dostal do výbornej formy. Jasne vyhrával v kritériách a štartoval už aj na majstrovstvách sveta. A čo Rafo Krampl? Ten je predsa tiež výborný."
Hauskrecht nato odvetil stručne:
"Ružička je ešte mladý, dlhšie etapy mu robia problémy, na sedemdňové preteky ešte nedorástol. Jeho čas príde. Kramplov však už končí, starne."
Sústredenie bolo v Piešťanoch - otec mi ukazoval niekoľko fotografií z tej významnej udalosti. V Piešťanoch sa zišlo asi 35 cyklistov. Ich počet sa menil, pretože niektorých po troch-štyroch dňoch poslali domov, iní zas prišli, aby skúsili šťastie. Pozornosť od začiatku priťahoval Ján Veselý, na ktorého už vtedy väčšina cyklistov hľadela s obdivom, už bol pre nich pojmom. Vtedajšia jar bola nevľúdna, často pršalo, občas i snežilo. Cyklisti denne absolvovali 160 kilometrov, pretože všetci mali v nohách manko. Otec do tej doby ušiel necelých tritisíc kilometrov, tí najlepší o niečo viac, ale aj tak to bolo málo. Na sústredení zorganizovali niekoľko kontrolných pretekov - otec dva z nich vyhral, v jednom finišoval dokonca s desaťminútovým náskokom, a to rozhodlo o jeho účasti na tej skvelej premiére.
Štart pretekov bol pre všetkých veľkým vzrušením. Otcovi sa roztriasli kolená z tej neopakovateľnej atmosféry. Chodníky plné ľudí, ktorí sa tlačili na cestu k pretekárom, zasypávali ich kvetinami, špalierom, ktorý utvorili, sa pretekári predierali v zástupe. Až keď sa dostali za Prahu, nasledoval ostrý štart!
Otec si vzal na prvú etapu hliníkovú fľašu so šípkovým čajom, malú cyklistickú brašnu, v ktorej mal šraubovák, kombinačky a kľúč, okolo sedla si pripevnil náhradnú galusku. Všetko išlo hladko až do štvrtej etapy, ktorá viedla z Gottwaldova do Žiliny. Otec mal pád, pri ktorom sa mu zdeformoval bicykel, sedací sval utrpel tržnú ranu a vyzeralo to tak, že otec v pretekoch skončí. Čakal na sanitku, no ukázalo sa auto poľských funkcionárov, ktorí mu podali nový bicykel. Otec to nemohol odmietnuť, a tak so zaťatými zubami a krvácajúcou ranou došiel do Žiliny. Večer mu v nemocnici ranu zošili. Na ďalšiu etapu už nemienil nastúpiť. Keď mu ráno Poliaci priniesli jeho opravený bicykel, chcel sa s nimi vyrovnať. Povedali:
"Vyrovnáme sa vo Varšave."
Prišli ho povzbudiť i priatelia a kolegovia z Bratislavy:
"Sme na teba hrdí, riaditeľ ti venuje osobitnú cenu, keď sa vrátiš."
Mohol ich sklamať? V duchu počítal: Koľko zostáva do Varšavy? Tri etapy, to je spolu 562 kilometrov... to musím vydržať!
V nasledujúcej etape ho nebolo vidieť v pelotóne, pretože hneď za Žilinou unikol, a keďže sa k nemu nikto nepripojil, sám šiel pred peletónom celých 71 kilometrov. Na poľskom území síce čakali ako prvého svojho pretekára, no bol to Karol Herceg, ktorý dostal prémiu pre prvého pretekára - otec vtedy priviezol domov 30 kilo šunky! A to už predtým v Gottwaldove všetci pretekári dostali za odmenu exportné svetložlté topánky, ktoré otec s náležitou hrdosťou i nosil.
Preteky pokračovali, ale otcovi sa ozvali bolesti, bol unavený i hladný. Poliaci cyklistov vítali všade ako svojich hostí a častovali ich chlebom, dokonca aj oškvarkami, malinovkou i mliekom a kdesi sa objavila i fľaška vodky. Ďalšiu noc otec opäť strávil v nemocnici, pretože rana mu začala hnisať. A ďalší štart...
Etapy v Poľsku boli dlhšie, ako bolo uvedené v protokole pretekov, priemerne o 10 - 20 kilometrov. Všade totiž boli ešte stopy vojny, cesty rozbité, obchádzky na každom kroku. Varšava ich vítala troskami, ktoré čneli niekde do výšky niekoľkých poschodí, ulice takmer neexistovali, ale štadión bol takmer neporušený. Asi stotisíc divákov nadšene skandovalo víťazovi - Juhoslovanovi Zoričovi. A samozrejme i všetkým, ktorí prišli do cieľa. A zvíťazila aj myšlienka tohto prvého ročníka - túžba ľudí žiť už v mieri.
Otec bol šťastný, že napriek zraneniu vydržal a absolvoval celú trasu. Len výsledok ho mrzel. Preteky dokončilo 39 pretekárov z asi 95 štartujúcich /!/, on bol tridsiaty siedmy. Po návrate z Varšavy si doliečil zranenie a chcel stoj čo stoj napraviť svoj neúspech.

/reupload z BABILETO na blog.cz - pokračuje/