DOKONČENÍ:

SÁM SOBĚ TRENÉREM... III

aneb

TRENÉR DŮCHODCEM

9.
Ktorýsi novinár sa pokúsil vtipne definovať cyklistiku nezabudnuteľnou vetou: Zadok sa vezie a nohy šliapu .
Ak by to bolo skutočne tak, vzbudzovalo by to dojem, že zadku je dobre a že cyklistika je šport pohodlný. Našťastie sa našiel jeden fejetonista, ktorý sa to pokúsil vyvrátiť.
"...Čo by vám o tom pohodlí asi rozprávali pretekári z trati Praha - Varšava - Praha, ktorí za deväť dní zdolali v sedle vzdialenosť 1200 kilometrov?! Hoci bratislavský Karol Herceg, ktorý okrem toho, že si naňho zasadla smola a defektil s unavujúcou pravidelnosťou, sa už na ceste do Pardubíc natoľko "zahrial", že jeho sedenie bolo krajne nepohodlné. Hercega bolelo nielen to sedenie, ale ani chodiť, ba ani ležať mu nechutilo. Každý večer zveril to chúlostivé miesto do svedomitej opatery oboch lekárov výpravy a tí ho každý večer tiež utišovali rovnakým spôsobom: "Zásypom ti to do rána uschne, ale zajtra večer sem prídeš zasa. Vezmi si namiesto sedla pohovku, tá by pomohla!" Raz im chcel Herceg aspoň čiastočne vyhovieť a chrbát špicatého talianskeho sedla otupil preloženou aktovkou. Čerta starého to pomohlo a večer sa Herceg opäť "hrabal" na maródku. Teda ani ten zadok to nemá na bicykli ľahké..."
Asi o dva týždne po tom sa poriadali cestné preteky Okolo Beskydských Karpát. Tam pretekala celá vtedajšia elita, Krampl i Ružička. Otec v tejto silnej konkurencii presvedčivo zvíťazil, zdolal Ružičku i Krampla. Boli to jeho posledné preteky - mal 35 rokov. I keď to je dnes vek na "športový dôchodok", otec stačil ešte absolvovať s ostatnými pretekármi nultý ročník pretekov Okolo Slovenska.
Ďalšieho ročníka sa zúčastnil už ako ich organizátor, pretože prestúpil na ďalšiu dráhu - dráhu cyklistického trénera a funkcionára.
A tá bola ešte úspešnejšia ako tá pretekárska. V bratislavskej Lokomotíve začal trénovať mladších. Plných 33 rokov sa venoval výchove cyklistických talentov a jeho zverenci získali 18 titulov majstrov republiky. Títo chlapci neskôr siahali i na tie najvyššie pocty, ako napríklad neskorší olympijský víťaz a majster sveta Antonín Tkáč i jeho predchodcovia, o ktorých je zmienka na inom mieste.
A celých 33 rokov vykonával túto náročnú prácu bezplatne!

10.
Aká je vlastne história slovenskej cyklistiky? ...o tom som na internete nenašla žiadne odkazy - a bolo mi smutno. Mladí ľudia by mali vedieť, že obdivuhodný pán Zátopek nebol jediným obetavo zapáleným nadšencom svojho športu ...
Otec napísal mnoho článkov o svojej práci cyklistického trénera i metodika, bol pilierom, a teda aj tvorcom histórie slovenskej cyklistiky. Mnohé z tých článkov som "lektorovala", lebo otcovi záležalo nielen na ich obsahu, dobrej forme, ale i na gramatickej a štylistickej čistote.
V jednom svojom článku podrobne popisuje vznik i vzostup slovenskej cyklistiky, ktorá má zrod práve v Bratislave.
... koncom vojny Bratislava nemala jediný slovenský cyklistický oddiel. Činnosť vyvíjali iba oddiely nemecké. Preto bratislavskí cyklisti, ktorí štartovali za Štefánik Rača, rozhodli sa založiť oddiel v meste. Bol to ŠK Železničiari. Pár obetavých pracovníkov a organizátorov sa už postaralo o to, aby "Račania" uplatnili svoje cyklistické umenie vo farbách novej Lokomotívy. Vo svojej "matrike" majú zapísaný dátum 24. február 1944. Prvým predsedom Lokomotívy bol inžinier Zoltán Šebo, riaditeľ firmy Tungsram, u ktorej vtedy pracoval aj majster športu Vlastimil Ružička. Pán Šebo bol veľkým priaznivcom cyklistiky a nádejnému Ružičkovi venoval prvý pretekársky bicykel...
Začiatky naozaj nemali ľahké. V tom čase už mali vojnové udalosti rýchly spád, front sa blížil a Bratislava bola častým cieľom leteckých náletov. Preto prvé oficiálne preteky usporiadala Lokomotíva v Zlatých Moravciach. Keď vojnová vrava ustala, oddiel posilnili viacerí reprezentanti, medzi nimi bývalý profesionál Lovaz z Maďarska, Suchý z Francúzska, Ďordík z Belgicka, z Litvínova prišiel Svoboda, ktorý patril k najlepším "cestárom", a napokon Radovanovič z Juhoslávie.
Ten posledný bol pre našu rodinu jednoducho "Marinko", pretože u nás nejakú dobu býval v prednej izbičke a stal sa priateľom celej rodiny. Stýkali sme sa ako rodiny i neskôr, keď si sám založil v Bratislave rodinu a odsťahoval sa do bytu na Vysokej ulici.
Lokomotíva sa stala jedným z najsilnejších cyklistických oddielov. Významne k tomu prispela aj stavba prvej cyklistickej dráhy na Slovensku, na Tehelnom poli v Bratislave. O jej stavbu sa významne zaslúžil aj vtedajší predseda slovenskej cyklistickej sekcie, Arnošt Votava.
V drese Lokomotívy vyrástli viacerí vynikajúci pretekári. Prvý majstrovský titul dobyla pre Lokomotívu Dana Balážová v terénnych pretekoch dorasteniek, neskôr to bol Ján Žúrik ml. v šprinte dorastencov, po ňom Karol Menschý v pretekoch za motorovými vodičmi, potom Miklušica so Škvareninom v šprinte i na tandeme, i Ladislav Molnár, ktorý získal dva tituly v šprinte za Lokomotívu a ďalšie dva ako príslušník pardubickej Dukly. Miklušica a Škvarenina reprezentovali ČSSR aj na olympijských hrách v Ríme.
Sama som zažila túto slávnu éru, keď ma otec brával so sebou na "klopenú" dráhu ako jej prvý niekoľkoročný správca a činovník. Zažila som tie slávne osobnosti buď priamo na dráhe pri rôznych pretekoch alebo v kolkárni, kde občas trávievali voľno. Neskôr, keď už som aj ja mala "favoritku", ma otec brával i na tréningy, takže som zažila aj začiatky tej mladšej úspešnej generácie - Gráč, Tkáč, Doležel, Gábriš, Huščava, Gubrický, Tabaček, Hajtman, Stejskal....
V šesťdesiatych rokoch vznikol cyklistický oddiel aj pri Slovnafte, kam prešli niektorí vtedajší pretekári, ale Lokomotíva si udržala svoje vedúce postavenie.
Nasledoval rad úspešných rokov, o ktoré za zaslúžili napríklad Puzrla so svojimi 30 víťazstvami i Jozef Haizer, ktorý patril medzi najlepších cestných pretekárov i reprezentantov ČSSR. Obaja boli zaradení do prípravy na olympijské hry v Mexiko City.
Tieto výsledky sa mohli dostaviť len vďaka niekoľkoročnej systematickej práci všetkých vtedajších trénerov s dorastencami - Hercega, Žúrika a neskôr i Ejema. Do svojej práce s mladými cyklistami zaraďovali náročné tréningové metódy zamerané na všestrannosť - posiľňovanie, ľahkú atletiku, plávanie, športovú gymnastiku.
Otec napísal množstvo metodického materiálu s touto tematikou, ktorý spracovával na základe štúdia a vlastných skúseností, dúfam len, že sa všetko niekde zachovalo.

11.
V otcových materiáloch som narazila aj na jednu poznámku o jeho funkciách:
"Ako obvykle, zase tri funkcie!"
Bola napísaná v deň, keď ŠK Železničiari na valnom zhromaždení volil nový výbor a Karola Hercega zvolili za tajomníka, náčelníka pretekárov i tlačového referenta zároveň. To znamenalo venovať práci pre druhých celý svoj čas na úkor vlastných detí a rodiny, odpočinku i záľub a nehľadieť na to, že tú obetavú prácu nikto nikdy finančne neohodnotí. Dokonca i doma, večer, keď prišiel unavený po celodennom zhone, prijímal oneskorené pracovné návštevy svojich kolegov i mimobratislavských funkcionárov a ešte dlho debatovávali o neodkladných problémoch.
Dosiahnuté úspechy boli naozaj veľmi lichotivé. Otca však neuspokojili, stále ho to hnalo ďalej
Ambície ho už predtým priviedli do trénerskej školy, ale neskončili tým, že ju absolvoval. Sám sa neskôr stal jej prednášateľom, no ani to mu ešte nestačilo.
Prihlásil sa na päťročné štúdium na Inštitúte telesnej výchovy a športu, pričom v tak "pokročilom" veku dokázal študovať popri zamestnaní i trénerskej práci a v riadnom termíne aj promoval - minulo mu 51 rokov. Bolo to 29. júna 1964.
Dodnes mám Večerník z 30.6.1964, ktorý priniesol fotografiu z jeho promócie s týmto textom:
"NA STARÉ KOLENÁ sa dal bývalý vytrvalec a cyklista, populárny Karol Herceg na štúdium na ITVŠ, ktorý úspešne absolvoval, o čom svedčí aj náš záber z jeho včerajšej promócie. Srdečne blahoželáme!"
Ako päťdesiatnik ešte trénoval s cyklistami - mužmi. Denne sto kilometrov i viac a často prišiel do cieľa s vedúcou skupinkou.
Zadosťučinením a ocenením otcovej práce bol titul ZASLÚŽILÝ TRÉNER. Udelil mu ho Výbor zväzu cyklistiky pri SÚV ČSZTV pri príležitosti organizovania XIX ročníka cyklistických pretekov Okolo Slovenska za "...jeho dlhoročnú obetavú prácu na poli rozvoja československej cyklistiky".
Kto pozná jeho písmo alebo podpis, vie, že boli tiež ako on - veľké až veľkorysé slučky veľkého písmena H, pritom kľudné a elegantné, trochu naklonené doprava, akoby chceli skočiť do hladiny zčerenej drobnými, sotva čitateľnými písmenami e-r-c-e ukončenými energickým g, ktorého spodná slučka výrazne čnela pod linku riadku a smerovala k prvému H...

12.
Krátko po smrti našej matky, v roku 1977, skončil s trénerstvom a odišiel do dôchodku.
Nebola to preňho ľahká doba. Zvládnuť dva tak zásadné zlomové momenty v živote, to chcelo veľkú morálnu silu a vôľu. Ale otec sa nevzdával a zanovito vzdoroval času i problémom. Začal učiť na Telovýchovnej škole a ďalej študoval.
S bicyklom sa nerozlúčil ani teraz, ba ten sa stal jeho neodmysliteľnou súčasťou.
Chodil na ňom do práce, na ňom denne absolvoval svoju dávku 10 až 20 kilometrov obvykle na trase Bratislava - Devín, akoby si chcel pripomenúť tú dávno uplynulú dobu svojej slávy bežca-vytrvalca. Na bicykli chodieval aj pracovať do záhrady, navštevoval rodinu i známych a mohli ste ho zahliadnuť i v jeho račianskej krčmičke, kde sa stretával s vrstovníkmi.
So sebe vlastnou a preň typickou húževnatosťou sa začal teraz venovať svojej životospráve. Ranná rozcvička, vzpieranie, studené kúpele, plávanie v bazéne i sauna, prírodná medicína, to všetko, aby sa udržal čo najdlhšie v dobrej kondícii. Dokonca v pivnici mal tréningové valce, na ktorých jazdil, keď bolo nepriaznivé počasie, a skúšal na sebe i metódu dychových cvičení, ktoré propagovala doktorka Sobolová z Prahy a o ktorých si viedol podrobné záznamy.
A stále niečo písal a študoval.
Starý písací stroj Underwood, ktorý si kedysi obstaral, aby mohol prepisovať svoje metodické práce, bol v ešte horšom stave ako predtým, ale teraz sa stal otcovou pravou rukou. Teraz na ňom totiž písal svoju rigoróznu prácu.
Jeho celoživotné štúdium sa zavŕšilo ďalšou promóciou 12. decembra 1985, kedy získal doktorát pedagogiky na Univerzite Komenského - mal 72 rokov.
Vtedy noviny priniesli článok s príznačným titulkom: "Doktor športového života", v ktorom ho autor nazýva "neúnavným odporcom času" i "športovou legendou" a končí výstižnou vetou: "...zahol za najbližší roh ulice. Pedále sa krútili pomalšie ako pred polstoročím, ale v ich pohybe bol vzdor voči siedmym krížikom." / Šport, 8.1.1986/
Neúnavnosť a činorodosť ho neopúšťala ani v tomto veku, napriek tomu, že jeho choroby,reumatizmus a coxartróza, sa postupne horšili. Nevynechal jediný deň, aby nenakrútil pedálmi aspoň niekoľko kilometrov v sedle bicykla, ktorý bol teraz jeho jediným dopravným prostriedkom a spájal ho so súčasnosťou, s ľuďmi a udalosťami. A to už s endoprotézou - nechcel byť totiž na nikom závislý, snažil sa byť za každých okolností sebestačný. Preto v jeho cyklistickej výbave pribudla palica, priviazaná k tyči rámu, aby mu pomohla, keď zosadne z bicykla, pretože jeho nohy, ktoré dovtedy absolvovali najmenej milión kilometrov, mu už neslúžia, ako majú. A nikdy si nenechal od nikoho pomôcť...
Celý život sa riadil dvoma myšlienkami.
Prvá pochádza od Aristotela: "Život potrebuje pohyb".
Tú druhú, "Nikto sa nestane nesmrteľným svojou lenivosťou", vyriekol Benjamin Franklin.
Húževnatosť a pracovitosť tohoto človeka obdivovali jeho žiaci, spolupracovníci, známi i celá naša rodina. A ak neúnavnosť je merítkom nesmrteľnosti, tak on sa pre nás nesmrteľným už stal.
... a potom prišiel ten smutný dátum, 17. február 1989, štyri dni po dovŕšení 76. roku, keď sa rodina chcela zísť na oslavu jeho narodenín. Namiesto osláv ..... s m ú t o k.
Diagnóza: ischemická choroba srdca.
Tak predsa!
Viac ako päťdesiat rokov sa bránil tejto chorobe, pred celou rodinou ju utajoval. Tvrdo vzdoroval prírode a už to vyzeralo tak, že vyhral...
Nie, príroda sa nevzdáva, ona len vyčkáva. A nakoniec vyhráva ONA!
Pri všetkom smútku jej ale poďakujme za to, že mu dala viac ako päťdesiatročný odklad, a on túto dobu naplnil PRÁCOU, prácou výhradne pre druhých.
Veľký smútok za veľkým človekom. Človekom - legendou.
A to ešte i dnes.

/reupload z BABILETO na blog,cz/

SÁM SOBĚ TRENÉREM II

NA SILNICI I NA KOLE...

5.

Karol Herceg, prvý atlét 1. ČsŠK, vyhrával podujatia, nad ktorými mal jeho klub patronát.
Všetko začalo v polovine tridsiatych rokov, keď sa vtedy ešte neznámy mladík na ihrisku v Petržalke prihlásil na beh na päť kilometrov o prebor západného Slovenska. Usporiadatelia ho nechceli zapísať na listinu štartujúcich, lebo vraj bežať 5000 metrov je pre netrénovaného veľmi namáhavá skúška síl.
"Ja to vydržím," povedal brániaci sa mladík. On to nielen vydržal, na veľké prekvapenie usporiadateľov, divákov i šokovaných favoritov vbehol do cieľa prvý, dosiahol čas 14:25 minút, čo znamenalo, že nechal za sebou celý rad slávnych bežcov o celú minútu.
Za týždeň po tejto príhode sa konal tradičný pretek Devín - Bratislava. Na štarte sa zišlo viac ako 70 pretekárov vrátane neznámeho Hercega a favorita Štíteckého, o ktorom nikto nepochyboval, že preteky vyhrá. Herceg sa až do ôsmeho kilometra snažil napodobovať favorita, a keď sa chcel v jeho skupine udržať, musel bežať krátkym krokom a rovnakým rytmom ako on. Tento štýl mu však vôbec nesedel a unavoval ho. Herceg prešiel okolo už vyčerpaného Štíteckého na druhú stranu hradskej a začal bežať tempom, ktorý vyhovoval jemu - kľudným dlhým krokom. Očití svedkovia zaznamenali, ako sa pred Lafranconi "utrhol" trhákom do kopca a ako prvý pretrhol cieľovú pásku.
Teda, premiéra a hneď víťazstvo! To nebýva často. A o rok, v roku 1937 ďalšie! Na behu Devín - Bratislava štartoval Karol Herceg, to sa jeho meno ešte písalo Herczeg, dovedna sedemkrát - dvakrát ho vyhral, dvakrát bol tretí a raz mu pripadlo siedme miesto. Plných desať rokov dominoval na atletických dráhach.
K jeho ďalším úspechom atléta - vytrvalca patrilo sedem titulov majstra Slovenska v atletike, v terénnom behu mužstiev dokonca jeden titul majstra Československa. Bol držiteľom všetkých slovenských rekordov od 3000 metrov až po maratón, v roku 1936 získal bronzovú medailu ako tretí najlepší maratónsky bežec Československa. Po skončení vojny sa bežal prvý beh Okolo Kuchajdy, ktorý tiež vyhral. O týždeň nato ho predbehol iba Alkus v cezpoľnom behu majstrovstiev Slovenska a o niekoľko dní neskôr družstvo Sekera-Alkus-Herczeg získali už zmieňovaný titul majstrov republiky v družstvách.
Na tomto mieste nemôžem nespomenúť jeho úspechy lyžiara. Okrem množstva iných lyžiarskych súťaží štartoval spolu s Mihálikom dokonca i na pretekoch FIS v roku 1935, ktoré sa konali vo Vysokých Tatrách . Pre našich pretekárov to vlastne boli majstrovstvá sveta v behu na lyžiach na 18 a 50 kilometrov! Absolvoval obe disciplíny a zúčastnil sa aj súťaže v skokoch z Jarolímkovho mostíka. V tom istom roku so Šeligom a Ilavským vyhrali majstrovstvá Bratislavy v lyžiarskej štafete. To bežal so zlomenou nohou! V behu na lyžiach bol dva razy majstrom Bratislavy. Rok po oslobodení mu bol partnerom Štefan Kovalčík na trati Štós - Košice, ktorá sa bežala na snehovej stope.

6.
Najvýraznejšie sa však zapísal do análov slovenskej cyklistiky.Nespočetné boli súťaže, na ktorých vždy patril medzi najlepších.
Na cyklistické začiatky nášho otca si zaspomínal i Rafael Krampl, kedysi slovenská jednotka, neporaziteľný od prvej do poslednej súťaže v roku. Od neho pochádza veta: "To chalanisko mi dalo na frak!"
Na túto vetu náš otec nikdy nezabudol, bol na ňu i dosť hrdý. Často na tú dobu spomínal.
Stretali sa vraj celý mesiac na križovatke Biely kríž - Rača. Herceg na matkinom, dámskom bicykli a Krampl na ozajstnom pretekárskom. Po niekoľkých dňoch Krampl začudovane krútil hlavou, keď ten "chalan" z Bieleho kríža "prifáral" na kole so zahnutými riadidlami a ozajstnými červenými galuskami.
"A to si de zohnal?"
"Zlóžil som si."
"Chalan" z Bieleho kríža, najstarší z detí, musel v neprítomnosti otca živiť mamu a tri sestry, a to zo stodesaťkorunového príjmu bratislavského murára, ktoré zarobil za jeden týždeň. A z toho si ešte odkladal a kupoval súčiastku za súčiastkou, ktoré schovával doma v drevenom kufríku. Nakoniec mal aj rám. Krampl znaleckým okom zhodnotil: "Je to dobré!"
" A závodit víš?"
"Oprobuj," odvážil sa "chalan".
"Dobre, tak gdo bude prvý na račanskom!"
Rozbehli sa, vyhral "chalan", a táto príhoda vraj znamenala príchod Hercega do cyklistického sveta, do ktorého vstupoval oboma nohami na pedáloch.
Stal členom cyklistického klubu "Štefánik" Račištorf, kde v rokoch 1933 až 1940 bol rivalom Krampla. Klubové prebory na 20 km v rokoch 1933 - 1935 mali obvykle takúto výsledkovú listinu: 1. Raf. Krampl, 34:22 min., 2. Karol Herceg, 34:45 min.!
I bratislavské nemecké noviny z tej doby podávajú podobné športové správy:
".....prvé preteky "Okolo Bratislavy" na viac ako 58 km vyhral "po urputnom záverečnom boji" Karl Müllner časom 1:57:45, druhý Krampl 1:57:46, tretí Heczeg 2:02:09....."
V tejto dobe sa zrodila myšlienka poriadať hviezdicové jazdy, ktoré sa stretli u cyklistov s veľkým záujmom. Cyklisti vytvorili družstvá a vybrali si trasu. Napríklad Pilschnákovci do Nitry, iní do Komárna a späť. Otec raz spomínal, že Račania vyrazili o desiatej večer do Trenčína. Ako predpis vravel, na každých 50 kilometroch ušlej trate z celkových 262 si museli dať nejakej "úradnej" osobe potvrdiť hodinu, kedy určenou kontrolnou stanicou prešli. Pedálmi krútili na cestách úzkych, nerovných, vymletých. Na cestu videli, iba ak im ju osvetľoval mesiac, pretože nemali žiadne lampičky, niektorí ani brzdy. Keď bolo treba "prihamovať", dali medzi prednú vidlicu a galusku n o h u. Tvrdý šport. Keď sa pretekárom smola lepila na päty, výsledkom bol zdemolovaný bicykel, defekty boli akosi neodmysliteľné, časté boli zranenia a indispozície pretekárov.

7.
Nasledovalo množstvo športových podujatí, ktoré so sebou priniesli úspechy, ale aj neúspechy. Od roku 1944 otec pretekal za ŠK Železničiari, ten sa neskôr premenoval na Lokomotívu, kde figurovali mená ako Polakovič, Urbanič, Vlčan, Ružička a ďalší, tajomníkom oddielu bol Nitran. Karol Herceg bol už nielen pretekárom, ale aj neplateným trénerom tohto oddielu. Nádejný Polakovič však bohužiaľ ako 22-ročný zahynul. Na jeho počesť tento oddiel usporiadal po jeho smrti verejné cyklistické preteky na trati Bratislava - Veľké Leváre - Bratislava dlhej 95 km. Štart bol pred kaviarňou Park na Hviezdoslavovom námestí a dobové noviny pôsobivo a dramaticky popisujú ich priebeh a atmosféru medzi pretekármi:
"... Na štarte sme videli všetkých popredných slovenských cyklistov na čele s Ružičkom, Ejemom, Vlčanom,Magulom, Kantorom, a tiež "všadebola" Hercega. Chýbal len Krampl, posledný víťaz na tejto trati, ktorý má zlomenú nohu. Cez mesto šli pretekári spolu. Na Lamačskej ceste nasadil Ružička ostré tempo a do vrchu Kalvária utiekol všetkým ostatným. Ejem, Kantor a Herceg sa však takticky držali vzadu, lebo predpokladali, že Ružička sám pri ostrom vetre odpadne. Do Veľkých Levár prišiel Ružička s náskokom troch minút, druhým bol Herceg pred Ejemom, Kantorom a Vlčanom. Táto skupina na spiatočnej ceste dohonila už vyčerpaného Ružičku. Razom nasadil na ostrý trhák Herceg, ktorý sa tak ocitol pred ostatnými. Do Stupavy prišiel ako prvý pred Ejemom, ktorý tiež utiekol Ružičkovi. Za Stupavou dostal Herceg do presilenej nohy kŕč, čo umožnilo Ejemovi ho dobehnúť. Spolu išli až do Bratislavy, kde Ejem /3:00:2/ v ostrom finiši Hercega nechal /3:00:3/. Ružička bol tretí /3:13:45/..."

8.
Pomaly prišiel rok 1948 a s ním 1. ročník pretekov Praha - Varšava - Praha, ktoré sa potom dlhé roky konali ako Preteky mieru.
Na tomto mieste určite stojí za to pripomenúť si, ako na prvé kilometre najkrajšieho cyklistického pelotónu sveta spomínal môj otec:
Bol koniec marca 1948. Vtedy pracoval na riaditeľstve ČSD na Klemensovej ulici, keď ho tam navštívil Ján Hauskrecht, vtedajší predseda cyklistického zväzu. Podal mu obálku, ktorú otec s búšiacim srdcom prevzal. Obsah poznal - bola to pozvánka na historicky prvé sústredenie cyklistov, kandidátov na štart v práve sa rodiacich Pretekoch mieru. V tej dobe sa otec pripravoval na beh Devín - Bratislava, v ktorom chcel opäť vyhrať. Ale šanca, ktorú mu teraz ponúkali, bola veľmi lákavá.
Napriek tomu bol skromný:
"Veď máte lepších. Vlasto Ružička sa dostal do výbornej formy. Jasne vyhrával v kritériách a štartoval už aj na majstrovstvách sveta. A čo Rafo Krampl? Ten je predsa tiež výborný."
Hauskrecht nato odvetil stručne:
"Ružička je ešte mladý, dlhšie etapy mu robia problémy, na sedemdňové preteky ešte nedorástol. Jeho čas príde. Kramplov však už končí, starne."
Sústredenie bolo v Piešťanoch - otec mi ukazoval niekoľko fotografií z tej významnej udalosti. V Piešťanoch sa zišlo asi 35 cyklistov. Ich počet sa menil, pretože niektorých po troch-štyroch dňoch poslali domov, iní zas prišli, aby skúsili šťastie. Pozornosť od začiatku priťahoval Ján Veselý, na ktorého už vtedy väčšina cyklistov hľadela s obdivom, už bol pre nich pojmom. Vtedajšia jar bola nevľúdna, často pršalo, občas i snežilo. Cyklisti denne absolvovali 160 kilometrov, pretože všetci mali v nohách manko. Otec do tej doby ušiel necelých tritisíc kilometrov, tí najlepší o niečo viac, ale aj tak to bolo málo. Na sústredení zorganizovali niekoľko kontrolných pretekov - otec dva z nich vyhral, v jednom finišoval dokonca s desaťminútovým náskokom, a to rozhodlo o jeho účasti na tej skvelej premiére.
Štart pretekov bol pre všetkých veľkým vzrušením. Otcovi sa roztriasli kolená z tej neopakovateľnej atmosféry. Chodníky plné ľudí, ktorí sa tlačili na cestu k pretekárom, zasypávali ich kvetinami, špalierom, ktorý utvorili, sa pretekári predierali v zástupe. Až keď sa dostali za Prahu, nasledoval ostrý štart!
Otec si vzal na prvú etapu hliníkovú fľašu so šípkovým čajom, malú cyklistickú brašnu, v ktorej mal šraubovák, kombinačky a kľúč, okolo sedla si pripevnil náhradnú galusku. Všetko išlo hladko až do štvrtej etapy, ktorá viedla z Gottwaldova do Žiliny. Otec mal pád, pri ktorom sa mu zdeformoval bicykel, sedací sval utrpel tržnú ranu a vyzeralo to tak, že otec v pretekoch skončí. Čakal na sanitku, no ukázalo sa auto poľských funkcionárov, ktorí mu podali nový bicykel. Otec to nemohol odmietnuť, a tak so zaťatými zubami a krvácajúcou ranou došiel do Žiliny. Večer mu v nemocnici ranu zošili. Na ďalšiu etapu už nemienil nastúpiť. Keď mu ráno Poliaci priniesli jeho opravený bicykel, chcel sa s nimi vyrovnať. Povedali:
"Vyrovnáme sa vo Varšave."
Prišli ho povzbudiť i priatelia a kolegovia z Bratislavy:
"Sme na teba hrdí, riaditeľ ti venuje osobitnú cenu, keď sa vrátiš."
Mohol ich sklamať? V duchu počítal: Koľko zostáva do Varšavy? Tri etapy, to je spolu 562 kilometrov... to musím vydržať!
V nasledujúcej etape ho nebolo vidieť v pelotóne, pretože hneď za Žilinou unikol, a keďže sa k nemu nikto nepripojil, sám šiel pred peletónom celých 71 kilometrov. Na poľskom území síce čakali ako prvého svojho pretekára, no bol to Karol Herceg, ktorý dostal prémiu pre prvého pretekára - otec vtedy priviezol domov 30 kilo šunky! A to už predtým v Gottwaldove všetci pretekári dostali za odmenu exportné svetložlté topánky, ktoré otec s náležitou hrdosťou i nosil.
Preteky pokračovali, ale otcovi sa ozvali bolesti, bol unavený i hladný. Poliaci cyklistov vítali všade ako svojich hostí a častovali ich chlebom, dokonca aj oškvarkami, malinovkou i mliekom a kdesi sa objavila i fľaška vodky. Ďalšiu noc otec opäť strávil v nemocnici, pretože rana mu začala hnisať. A ďalší štart...
Etapy v Poľsku boli dlhšie, ako bolo uvedené v protokole pretekov, priemerne o 10 - 20 kilometrov. Všade totiž boli ešte stopy vojny, cesty rozbité, obchádzky na každom kroku. Varšava ich vítala troskami, ktoré čneli niekde do výšky niekoľkých poschodí, ulice takmer neexistovali, ale štadión bol takmer neporušený. Asi stotisíc divákov nadšene skandovalo víťazovi - Juhoslovanovi Zoričovi. A samozrejme i všetkým, ktorí prišli do cieľa. A zvíťazila aj myšlienka tohto prvého ročníka - túžba ľudí žiť už v mieri.
Otec bol šťastný, že napriek zraneniu vydržal a absolvoval celú trasu. Len výsledok ho mrzel. Preteky dokončilo 39 pretekárov z asi 95 štartujúcich /!/, on bol tridsiaty siedmy. Po návrate z Varšavy si doliečil zranenie a chcel stoj čo stoj napraviť svoj neúspech.

/reupload z BABILETO na blog.cz - pokračuje/

SÁM SOBĚ TRENÉREM

  Tímto příspěvkem převzatým z mé slovenské vzpomínkové knížky si přeji – vlastně chci - znovu projevit svou úctu vůči jednomu člověku - muži , kterému se nedostávalo času užívat si své několikanásobné otcovství, protože těm druhým se dával naplno, tělem i duší a někteří z nich na něj také nezapomněli dodnes… Přesvědčila mne o tom tato zprávička v slovenském regionálním tisku:

...Od roku 1989 pravidelne v obci sa organizuje Slovenský pohár v cestnej cyklistike ako Memoriál Karola Hercega, nestora slovenskej cyklistiky ...

http://www.obecvricko.sk/priroda/cykloturistika/

Výstižná charakteristika jeho OSOBNOSTI. Karol Herceg zemřel totiž na začátku onoho tak dlouho očekávaného roku, a tak nezažil ty památeční listopadové události, které by byl přivítal s velkou radostí. ... ale možná je to dobře, že se nedožil této dnešní doby, která ve snaze zbavit se tíhy minulosti „vylila s vaničkou i dítě“… , protože jeho Duch měl vyhraněný smysl pro fair-play...

---------------------------

MOTTO:

"KEĎ PRICHÁDZATE NA TENTO SVET, PRÍRODA VÁM ŠEPCE:
ZOSTAŇ MI VERNÝ, BUDEM TI AJ JA. POBIEHAJ, POSKAKUJ, JA ŤA NEZRADÍM." /Karol Herczeg/

1.
"...Hej, tak to veru bolo! V tridsiatom šiestom bol ten maratón. Mal som dvadsaťtri rokov a práve som sa vrátil z cykloturistiky okolo Slovenska. V nohách asi deväťsto kilometrov, výstup na Gerlach, na Rysy, zliezli sme i menšie kopce. Tri dni som mal na oddych pred majstrovstvami republiky v maratónskom behu. Prídem na štart, povinná lekárska prehliadka.
- Nemôžeš štartovať! - prísne vraví lekár. -Prekonal si infarkt.-
Štartoval som na vlastné riziko. Hovoril som si: Skúsim! Musím! Hoci by som mal vydržať čo i len tristo metrov!
Viedol som do tridsiateho piateho kilometra. Odrazu, potvora, kŕč! Tri dni predsa len nestačili na to aby som striasol únavu. Skončil som na treťom mieste za Takáčom zo Slávie a Benom zo Sparty, ale v slovenskom rekorde 2:55:54!
Vraj infarkt! Ignoroval som rady lekárov. Trénera som nemal, bol som si ním sám. Neobsedel som! Nemohol som! Všetci mi vraveli, že nesmiem, nuž som osamel. Volala ma príroda, jej večný pohyb. V zime lyže, ináč na trati, v prírode. Poznal som skoro každý strom na trase Bratislava - Baba a späť. Denne okolo 30 - 40 kilometrov. A keď som bol unavený z behu, sadol som na bicykel.
Nakoniec predsa len idem k doktorovi.
- Musím vás liečiť na infarkt myokardu! - povedal mi, keď vypukla vojna. Nech ma teda lieči! Vydržal som to dva roky. Odrazu zisťujem, že nemám radosť zo života, nič ma nebavilo, ibaže som o sebe špekuloval. Z čoho som sa mal tešiť? Nohy mi oťaželi, celé telo zmľandravelo, útecha nikde, a tak som sa vrátil k osvedčenému potešeniu.
Domov sa mi nechcelo chodievať autobusom, ako mi lekári kázali. Vravím si: Skús, či mu budeš stačiť! Skúšam jednu zastávku, potom bežím aj druhú po boku toho červeného motora. Celkom dobre mi to išlo! Pravda, dva roky nečinnosti mi pridali na sádle, trvalo dajaký čas, kým som zhodil prebytočnú ťarchu. Hurá! Ako klesala moja váha, pribúdalo na rýchlosti, vytrvalosti. Vydržal som bežať vedľa toho hučiaceho motora tri zastávky, potom štyri! Intervalový tréning, pravda, poviete svojský, ojedinelý, ale aké boli jeho dôsledky?
Predvolá si ma doktor Rejm do Dynamitky. Poklepkával po hrudníku, popočúval, nakoniec odložil stetoskop a spokojne si mädlil ruky:
- Pán Herczeg, tri roky vás liečim na infarkt, už ste v poriadku, len ešte musíte čosi urobiť.-
- Prosím, pán doktor?-
- Nikdy ste nemali srdce v tak dobrom stave ako teraz. Treba si ho teda šanovať. Musíte sa odsťahovať do mesta, lebo čo i len chôdza do vrchu vám môže byť osudnou...-
Bol som si naďalej sám trénerom. Opäť lyžiarske behy na trase Bratislava - Rača - Baba a späť. Viedla tam svojho času stopa, nie ako dnes. Vždy ju ktosi predo mnou vybehal. Trápil som sa do úmoru, mal som na trati aj niekoľko občerstvovacích staníc, na ktorých sa podával - sneh... Hrýzol som ho zlostne pri najväčšej námahe, ale po ňom vznikal pocit nasýteného žalúdka...."

2.
TO JE O T E C ....
Pre nás jednoducho OTEC, pre tých ostatných OSOBNOSŤ. Osobnosť svojrázna, výrazná, nezabudnuteľná. Prísny na seba, obetavý voči druhým.
Pekný muž, nie príliš vysoký, ale urastený, atletická postava mladíka vždy priťahovala ženy, ktoré sa "motali" okolo športu, no hlavne okolo športovcov. Gaštanovohnedé vlasy mu v neposlušných vlnách padali na obe strany čela, čím sa mu uprostred temena vytvoril nepravidelný pútec a zmiernili sa ostré kontúry výrazného V z vlasov nad čelom. Oči šedomodré, v oku iskra.
Vo voľnom čase ste ho mohli stretnúť niekde pri Dunaji alebo dunajských ramenách, na miestach, kde sa v tridsiatych rokoch schádzali bratislavskí trampovia a vodáci, vtedy k jeho "imidži" nerozlučne patrila gitara a kanoe, na ktorom bol štetkou a bielym vápnom vymaľovaný nápis: "VRÁTIM SA."
Tohto mladíka ukazovali časté fotografie v športových rubrikách už v tridsiatych rokoch uplynulého storočia buď z "anfasu", ako dlhými krokmi, s vypätou hruďou a zdvihnutými rukami pretŕha cieľovú pásku, alebo z profilu, ako s najväčším vypätím a sústredením, s bradou vystrčenou dopredu nasadzuje k finišu na posledných niekoľko metrov v cieľovej rovinke.
Veľa fotografií ukazovalo podobnú situáciu, lenže v tomto prípade sedel v sedle svojho favorita a vo finiši so sklonenou hlavou sa celou silou zapiera do pedálov, aby jeho špurt bol čo najrýchlejší. Časté boli fotografie, ako stojí na stupni víťazov, väčšinou na tom najvyššom, s vencom okolo krku alebo s pohárom v ruke. Doma sme mali i fotografie, na ktorých je zachytený aj ako lyžiar-bežec i skokan na lyžiach.
Ako malé dieťa som sa ho vypytovala, ako to, že môže mať na nohách lyže, keď mu chýbajú v rukách palice?
Diplomy, fotografie i novinové výstrižky dokumentujúce a oceňujúce otcove športové výsledky dlho dekorovali jednu celú stenu v našej prednej predsieni. Poháre rôznej veľkosti, a boli ich najmenej dve desiatky, zdobili každú vitrínku vysokého, členitého sekretára v secesnom štýle a s mramorovou doskou, ktorý stál dlhé roky v otcovej izbe. Keď sa v šesťdesiatych rokoch naši sťahovali do menšieho bytu, otec veľkú časť svojich trofejí venoval bratislavskému múzeu...

3.
Telom i duchom bol po celý svoj život športovcom.
Atléti mu radili odsunúť cyklistiku na vedľajšiu koľaj a naplno sa venovať atletickému tréningu. Cyklisti mu radili presne to opačné!
On si vždy vypočul jedných i druhých, ale potom si aj tak spravil po svojom - venoval sa naďalej obom svojím láskam. Keby jednu z nich opustil, bolo by mu ľúto za tou druhou, a naviac, jeho ctižiadostivosť ho vždy ponúkala: ... skús im to ukázať...!
A tak sa stávalo, že v jeden deň triumfoval na bicykli a druhý deň zase v maratónoch, neraz v mestách od seba značne vzdialených. Dokonca raz na Všešportovom dni v Nitre v tento jediný deň zvíťazil na cyklistických i bežeckých pretekoch, a to už ráno absolvoval cestu z Bratislavy do Nitry na bicykli, ktorú si potom zopakoval neskoro večer opačným smerom. A podobné to bolo aj v štyridsiatom šiestom v Harmanci.
S jeho všestrannosťou súvisí i jedna príhoda, ktorú nám rozprával. Na slávnosti k 35. výročiu založenia športu v Zlatých Moravciach sa v meste poriadali okrem futbalového zápasu i závody Beh mestom, ten bol predpoludním, a popoludní Jazda mestom. Víťaz mal dostať 100 korún. Otec tam prišiel na bicykli a ihneď sa rozhodol:
"Budem aj behať."
Sto korún totiž bola suma, ktorá znamenala môcť si kúpiť dve francúzske galusky zo surovej gumy, ktoré neprepichol ani špendlík. A skutočne. Bežal a vyhral 1500 metrov za 4:45 min. bez preoblečenia a prezutia. Potom hneď, bez oddychu 25 kilometrov na bicykli v čase 37:01 min. Domov prišiel bohatší o dvesto korún. Bola to prvá aj posledná finančná odmena, akú vo svojej bohatej kariére za športový výkon dostal.
Napísal o tom:
" Cieľovú pásku v bežeckej disciplíne som mal ešte na prsiach, sotva som ju stačil odložiť a už volali na štart k cyklistickým pretekom. O necelé dve hodiny som dostal pohár víťaza po druhý raz."
"Karol Herceg je vzorom športovca," titulovali športoví redaktori tridsiatych rokov svoje články o našom otcovi, všestrannom športovcovi. Áno, i my sme ho poznali takého - zapáleného pre vec, o ktorú mu šlo, nadšeného, usilovného, vytrvalého, ba až zanovitého, tvrdošijného. Bol to človek obdivuhodný, s nesmiernou vôľou.

4.
Krstným menom Imrich - Karol, narodil sa 13.2.1913 vo Viedni, ale vyrastal v rodičovskom dome na Horných Židinách pri Bielom kríži, obklopenom veľkou záhradou.
Jeho rodičia utvorili zmiešané maďarsko-rakúske manželstvo, a tak bolo len prirodzené, čo v Bratislave platilo pre všetkých starousadlíkov, že sa hovorilo tromi jazykmi - po maďarsky, nemecky a slovensky. /Toto by bola v dnešnej dobe nezaplatiteľná devíza./
Mal tri sestry, z ktorých sa jedna, Anna, hneď po vojne odsťahovala z Československa, po nejakej dobe sa usadila v Toronte a tam teraz žije jej dcéra Gertie i so svojou dvadsaťdva /!/ člennou rodinou.
Druhá sestra, Gizka, sa v sedemdesiatych rokoch tiež odsťahovala, tá nasledovala svojho syna Waltra, ktorému sa podarilo dostať sa z republiky v roku 1969 a teraz žijú v Mannheime.
S otcovou treťou sestrou, Mici, sme sa od istej doby nestýkali, pretože sa s naším otcom dlho hádala o majetok - umrela niekedy v sedemdesiatych rokoch.
Otcovi rodičia si želali, aby syn mal v ruke nejaké solídne remeslo, a nakoľko bývať sa bude vždy, dali ho do učenia za murára. Remeslo mu síce šlo, ale nevoňalo, tiahlo ho to ku kresleniu.
To som na ňom ako dieťa vždy obdivovala, že istou rukou dokázal vykúzliť rôzne línie, kruhy, vlnovky, rovné čiary, z ktorých potom vznikali roztomilé obrázky. Podarilo sa mu dostať zamestnanie ako technický kreslič, v ktorom zostal do doby, keď po vojne zakotvil ako úradník na Štátnych dráhach, tam pracoval temer dvadsať rokov.
Úradnícka práca nielenže lepšie kompenzovala jeho športovú záťaž, ona mu i svojou časovou "nenáročnosťou" umožňovala trénovať dvojfázovo a neskôr naplno sa venovať činnosti dobrovoľného trénera, metodika, i funkcionára.
(reupload z BABILETO na blog.cz - pokračuje...)

 TANEC

  Kráčím parkem

bez cíle a spěchu

sotva noha nohu mine

 srdce mé je plné

Tvé nekonečné lásky

jež objímá

všechno kolem

nastavuji tváře vánku

a opět vnímám

života dech

co věky-věků

šumí v korunách

starých lip

…zavírám oči

přesto vidím

jak probouzíš

duši poupat

jemně je hýčkáš

a rozvíráš do krásy…

v barvách něhy

šiješ šaty nevěstám

závoje z duhy

vážeš stromům

květinám i keřům

rozezníváš tóny jara

svou písní lásky

voláš všechno k životu

noty běží

jak topoly k nebi

trylky ptáčků

udávají takt

krok sem - krok tam

na travnatém parketu

harfy hrají bez partesu

přidává se bříza

dub i buk

zelený orchestr

začíná hrát…

tulipány tančí s narcisy

macešky zas s modřinkami

sedmikrásky roztáčí

své bílé sukýnky

v náruči slunce

skotačí

až do soumraku

…tančí se valčík

k tomu chvíli polka

ba i břišní tanec

tu ožívá i loňské listoví

krouží piruety

plujíc cestičkami

z lavičky na lavičku skáče

vrby zdraví tanečníky

uctivými poklonami

sklání se až k zemi

v ladném rytmu se vlní

stříbrná stuha řeky

 zpívá píseň o prameni

jásá celý park…

slunce se směje

vesele šimrá

těla na lavičkách

… když si pak podá

ruku se soumrakem

písně tiše doznějí

a vše ukládá se spát

má Duše však

tančí s Větrem dál

tančí tanec na Tvou slávu

a z radosti

že JSI

M O D L I T B A

NEJEN RANNÍ

PANE BOŽE

VŠEMOCNÝ STVOŘITELI

ZDROJI VŠEHO CO JE...

utíkám se k TOBĚ

VĚČNÝ BOŽE OTČE-MATKO

JENŽ SHŮRY SHLÍŽÍŠ

NA NÁS

NA STVOŘENÍ

JEŽ TĚ NESLYŠÍ

A NEVIDÍ,

JAK NEPRAVOSTMI POROBENÉ

PADÁ DO PROPASTI

A NEVNÍMÁ

ŽE TY MU PŘESTO STÁLE

SVOU LÁSKU DÁVÁŠ

ŽE TVÁ OTEVŘENÁ NÁRUČ

TRPĚLIVĚ ČEKÁ

NA NÁŠ NÁVRAT...

K TOBĚ VOLÁM

(s JEŽÍŠEM)

Otče náš,

Jenž jsi na nebesích

Jenž jsi v nás

kolem nás a všude

Jenž všechno tak moudře

a s LÁSKOU

řídíš a spravuješ...

Tys učinil vesmíry

Ba i zrnko prachu

Tak pohleď na chvíli

Jak tu klečím v strachu

Že před soudem Tvým

Vůbec neobstojím

Hle, duch můj

omyly a chybami

zkroušený

pokorné srdce

i toužící duše

pro urážky Lásky Tvé

se u Tvých nohou koří

zkrápí je kajícně slzami

polibky bázně je zahrnuje

Se srdcem na dlani

 svou lásku Ti podávám

jež z něj prýští

DNEM I NOCÍ

upřímná a nezištná

Přijmi ji prosím

ač jen prostou lidskou....

A Naplň mne cele

Duchem Svým

Moudrostí a Pravdou

Pokojem

i Radostí z Věcí Příštích

Přebývej ve mně stále

V každém údu mého těla

V každé jeho buňce

A stůj při mně

Ochraňuj mne

Buď mým druhem v každé chvíli

Provázej mne neustále...

S Tebou vítám nový den

Chci jej prožít Svatě

v bázni

Plna Tvojí milosti

Rozprostři se ve mně cele

a vyzařuj Lásku

skrze mne všem lidem

které dneska potkám

Rozprostírej také

milosti své plášť

nad všechna svá stvoření

Vdechni záři smutným očím

belhajícím srovnej krok

chleba krajíc hladovému

nemocným zas balzám dej

Žehnej dítkům

jež chladným duším

s Láskou přišly teplo dát

Starcům dodej naději

že smrt je nové zrození

Poruč dešti

zvlažit pole

řekám klidný tok

Poruč vánku

tváře zchladit

větru však

nic nebořit

Ať Slunce prozáří náš den

a Země vzkvétá po Noci

Ať zní stále

"DOBRÝ DEN

PROMIŇ PROSÍM DĚKUJI

Jak se máš a

MÁM TĚ RÁD"

Ať je čelo hladké

a jen úsměv zdobí tváře

Že chci mnoho ?

Možná. Nevím...

Za všechny však

vděčná říkám

DĚKUJI

….děkuji, děkuji, děkuji, děkuji, děkuji.....

Vzejde sémě Lásky Tvojí

ze slova i pohledu

z ruky natažené k pozdravu

pak láska lidská

nám tu stvoří

Božský Ráj i na Zemi

/Původní příspěvek by zveřejněn na zrušeném blog.cz/